Občas vstávam s pocitom, že celý svet sa postavil proti mne. Občas mi celý svet pripadá, ako psychiatrické oddelenie, kde sa liečia tie najvážnejšie prípady.
Občas, keď otvorím oči sa už len zasmejem nad tým chaosom pripomínajúcim môj život. Občas robím veci, ktoré sú úplne proti mojim pravidlám. Občas robím chyby. Myslím si, že najhoršie sú chyby, ktoré som nespravila. Slová, ktoré som nedokázala vysloviť alebo činy, z ktorých som bola moc vystrašená na to, aby som ich urobila. Občas sme tak bezohľadní, že ani nevidíme, že sme iným ublížili. Občas nechápem všetkých tých ľudí, ktorí by boli schopní sa roztrhať pre niekoho, kto im ledva príde na meno a aj to len vtedy, keď niečo potrebujú.
Občas mám pocit, že nepatrím do tohto sveta, že mi je úplne cudzí. Cítim sa v ňom sama, aj keď mám okolo seba veľa ľudí. Z úsmevov cítim faloš a za každým pekným gestom cítim zlý úmysel. Akoby slová stratili úprimnosť, pohľady sa stali chladnými a objatia už viac nehrejú.
Občas, keď dlho držíš hlavu hrdo hore aj napriek tomu, že prežívaš veci, ktoré ťa veľmi zraňujú a v očiach ťa pália slzy, tak ťa aj najmenšia hlúposť položí a ty sa rozsypeš ako balík cukru. Napríklad si dáš do kávy príliš veľa mlieka, niekto do teba omylom narazí na ulici alebo započuješ tú pieseň, ktorú nemáš vôbec rada a spadneš úplne na dno. Ale je ti to úplne jedno. Možno sa rozplačeš. K slzám ťa doženie nejaká maličkosť, ale nakoniec plačeš tak dlho, že už ani nevieš, prečo si začala. Plačeš jednoducho za všetko. Ale slzy sú úplne v poriadku, pretože ukazujú, že ľad v našom srdci sa začal topiť.
Raz toto všetko zmizne s novým východom Slnka. Nikdy tu totiž nebola noc a problém, čo by dokázal poraziť východ slnka a nádej.
Občas sa objavia ľudia, ktorí sa budú pýtať, prečo si im nepovedala, že si smutná a že sa trápiš. Ale ty si to možno povedala, keď si sa začala skrývať v izbe. Možno vtedy, keď si sa prestala učiť a plakala si, keď ti všetci hovorili, že si lenivá. Keď si začala kráčať medzi ľuďmi so slúchadlami v ušiach. Keď si strávila hodinu v sprche a vychádzala von s uplakanými očami. Keď ti začali pribúdať škrabance od „psa“… Povedala si to. Len problém so smútkom je ten, že je tichý a preto ho každý nepočuje.
Ak chceš, aby niekto zažíval iba zlé veci, ak mu nepraješ nič dobré a nedajbože, aby sa mu darilo lepšie, ako tebe, tak sa ti to vráti. Nie tomu človeku. Tebe. Existuje dôvod, prečo sa učíme priať druhým to, čo prajeme sebe. Je dôležité mať dobré srdce a čisté úmysly. A o tom to je. Takže ak praješ niekomu zlo, nastavuješ samého seba na veľký pád.
Celá debata | RSS tejto debaty